Priepasť Guner 22. května 2006
Dnešný deň začal tak prekrásne, ráno som si privstal s postele, a tak, ako som bol dohodnutý, vydal som sa zo svojim priateľom a psom na lov. Prišiel som k priateľovej chalupe a ako obvykle priateľ ešte spal. „Hej, vstávaj!“ zvolal som. Priateľ sa vytrmácal von z dverí a polo omámený zo slnečných lúčov pritakal, že už ide. Vyrazili sme na lov, prešli sme cez pole, pár roľníkov už bolo na svojich častiach role a vykopávalo zemiaky. „Ešteže sme lovci,“ poznamenal som. Prechádzali sme cez lúku, na ktorej boli rozkvitnuté mnohé odrody tulipánov. Nakoniec sa nám podarilo doraziť na okraj lesa, pozreli sme sa doň a videli sme, že nebude ľahké nájsť stopu divej zvery. Priateľ zrazu zvolal: „Tam hore, bažant.“ Neváhal som ani sekundu, vytiahol som luk, natiahol tetivu, veľmi pozorne zamieril a vystrelil. Šíp letel vzduchom a mieril priamo na bažanta. Na priezračnej oblohe bez jediného mráčika bolo vidieť letiaceho bažanta, ktorý sa snaží letieť, ale už sa mu nedá. Môj šíp zasiahol cieľ. Bažant klesá, bohužiaľ klesá niekam do lesa. Teraz je rad na mojom psovi, aby dokázal svoje umenie. „Bež, Dunčo, nájdi bažanta!“ Dunčo sa rozbehol a my sme bežali za ním. Prebehli sme okolo mnohých statných jedlí. Dunčo zastal a začal štekať, objavili sme bažanta, bol na okraji rokliny. „Veď táto roklina tu predtým nebola,“ s týmito slovami odišiel priateľ k rokline pozrieť, ako je hlboká. Ja som sa prestal zaoberať roklinou a presunul som sa k bažantovi. Ako som vyberal šíp z bažanta, začul som výkrik. „Áááááá!“ Obzrel som sa a videl som, ako môj priateľ kamsi zmizol. Rýchlo som sa presunul k okraju rokliny a pozrel dole. Nebola to len roklina, bola to priepasť. Nebolo vidno na dno tejto veľkej jamy. Zaujal ma môj priateľ visiaci za porast, ktorý vyrastal z boku priepasti, zrejme dáky koreň starého stromu. V hlave mi pohrávali myšlienky, ako sa mu podarilo padnúť. Tie ma však rýchlo prešli a ja som mu podal ruku, pomohol som mu vyliezť hore. Priateľ od radosti celý bez seba nevedel, čo má robiť. Objal ma a radostne vyskočil. Vtom som pocítil tupú bolesť v ramene a tá ma odhodila do priepasti. Tá vec bol šíp zabodnutý v mojom ramene, odkiaľ priletel, to som sa nedozvedel. Padám do hlbín priepasti, vidím môjho psa, ako stojí na okraji priepasti, díva sa na mňa a kňučí. Kňučanie a jas oblohy nádherného sveta sa stále vzďaľujú. A tak som sa ocitol v tejto zrejme bezodnej priepasti. Vidím len jemnú bodku svetla. Neviem, ako dlho padám, vlastne ani neviem, či sa mi to stalo dnes. Dopadnem niekedy? Mám pocit, že mojim osudom je večný pád. Moja situácia sa veľmi ťažko popisuje, nevidím takmer nič. Mám obrovskú chuť ukončiť môj nezmyselný pád samovraždou, ale nenachádzam spôsob, ako donútiť svoje oslabené údy vykonať tento čin. To, čo sa práve odohráva v mojej hlave, sa ani nedá popísať. Svetelná bodka nado mnou sa začína meniť, je to čudné, ale už ju nie je vidno, všade je absolútna tma. Zrejme nastala noc. Možno som už po smrti a len si to neuvedomujem, možno ten svetelný bod bol tým svetlom na konci tunela, ktorý opisoval môj strýko, keď ho našli na poli skoro vykrvácaného a ledva ho zachránili. Bodka začína znova žiariť, ale toto je väčšie svetlo ako kedykoľvek predtým. Čo je to za žiaru, táto žiara nepochádza zo svetla nado mnou. Táto žiara má zdroj svetla tam, kam padám. Vidím zem, moju záchranu. „PLESK!“

Názory a komentáře ( 0 /18 )

[ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

Nick	Známka
Aglar	2
Angeluss	4
Aquarius	1
Argen	1
DonSimon	3
Ferro_the_King	3
HadejKdo	3
Jakub.s	3
Jase	2
Kanyapi	1
Lutus	2
Mofik	3
Teranell	3
Ursa_Minor	2
Winitar	3
Zarabeth	1