Dobré ránko, vitaj v odboji! Kahuna & Guner 15. dubna 2011
Ozýval sa rev a stony, ohromné anorganické vnútornosti mesta rezonovali zvukmi, ktoré skôr pripomínali choré črevá. Tisícky blokov železobetónu, ocele, plastov, odpadu, ciest, potrubí, káblov, magnetického rušenia, pary, suchého vzduchu, splaškov sa vŕšilo do gigantických výšok mestských blokov. Dolné Mesto. Peklo. Päta hory Erebeus. Ramená otrokov, na ktorých stáli zlatom zdobené veže Horného mesta. Špinavá voda, otrávený vzduch, žiadne svetlo. Domov.       Zvuky prebúdzajúceho sa mesta, znelo to ako nejaký prastarý gigant, čo už odmietal ďalej nečinne ležať, zatiaľ čo okolo prúdili veky. Z nočného voľnobehu sa prebúdzala hučiaca vzduchotechnika, ktorá odohnala moje sny. Za tenkou, otrieskanou farbou pokrytými stenami sa rozvibrovali masívne potrubia. Za "oknami" s dunením preleteli vozne metra. Od prvého po posledný pokryté výtvormi sprejerov. Vyhrabala som sa zo zapáchajúceho lôžka, ktoré kedysi dávno slúžilo ako skladacia posteľ niekde na misii. Po tom, čo to katolíci vzdali a pozatvárali útulky si pár kúskov našlo cestu do môjho malého jednobunkového bytu. Presnejšie len práve zmienené lôžko, ktoré sa po prvých dvoch mesiacoch rozpadlo a tak som sa uspokojila len s matracom vhniezdeným v troskách rámu. Ostatné veci sa ukázali minimálne využiteľné a tak skončili v drvičkách odpadu medzi ostatným odpadom a pár mŕtvymi telami, o ktoré nik nejavil záujem.       Bolo ráno, to sa dalo spoznať podľa toho, ako obrovské svetelné pásy osvetlili Strop. Masívnu do všetkých strán sa ťahajúcu základňu horného mesta. Piliere hrubé niekoľko stoviek metrov podopierali túto kyklopskú konštrukciu. Boli ovenčené potrubiami, ktoré pripomínali špinou zalepené tepny, alebo panôžky parazita, ktorý sa prisal na Dolné Mesto a vyciciaval vzácnu vodu, vzduch a energiu z Podzemia, čo sa nikdy neprestalo chvieť od gigantických strojovní.       "Dobré ráno ..." usmiala som sa na svoju odraz vo vyleštenom kuse chrómu zavesenom nad prskajúcou hygienickou jednotkou. Biela tvár, priesvitná pokožka, pod ktorou sa tiahli mapy tmavých žiliek, krvou podliate oči so žltými dúhovkami. Vlasy skoro dokonale biele, ale nie stareckou šeďou. Odraz pripomínal na smrť unavenú mladú ženu. Pohľad mi skĺzol na v stene vyškriabaný nápis od predchádzajúceho nájomcu: "Rovnaké sračky, iný deň ..."       "Amen," uškrnula som sa a vypľula do nerezového odtoku slinu páchnucu chemickou mätou. ***       Pod podošvami izolačkou oblepených tenisiek zavržďalo vybité sklo, priložila som kartu ku dverám a tie sa uzamkli. Pre istotu som ešte zväzkom obstarožných kľúčov zamkla aj dve staré mechanické zámky, Síce to bolo zbytočné, keďže som doma nemala nič hodnotné, no bolo to jediné miesto, ktoré bolo skutočne moje a nestála som o to, aby mi ho niekto infikoval vonkajškom. Byty menili nájomníkov veľmi rýchlo, kvôli lepšej pozícii sa boli ľudia ochotní zabiť.       Prastaré linoleum chodby pokrývala vrstva udupanej špiny a vzduch napriek tomu, že bol cirkulovaný cez mohutné obehové systémy, aj tak páchol močovinou. Tak to bolo odkedy som sa sem nasťahovala. Útulná rezidencia v bloku F mínus. Výhľad na recyklačné závody LAMBDA a v blízkosti sociálne zariadenie v podobe niekoľkých barov, bordelov a ústredných bodov pre dílerov. O chodbu sa delíte s feťákmi, anarchistami, punkermi a náboženskými fanatikmi, ktorí sa nahí, zabalení len v handrách, prechádzali po uliciach, nohy rozrezané od črepov a dobodané ihlami. Hlásali slovo božie. Lacné implantáty im deformovali rachitické telá.      Zviezla som sa výťahom a sledovala svoj odraz rovnako, ako ráno pri hygiene. Len teraz s väčším odstupom. Kedysi lesklý, naleštený kus kovu vo výťahu slúžil k dekorácii, teraz som medzi odtlačkami dlaní, kresbičkami a zaschnutou salivou zahliadla vlastný odraz. Prízrak. Vychudnuté telo, kostra obalená šľachami, zvyškami svalstva a napnutou priesvitnou pokožkou. Keby sa mi zachcelo, stačilo sa sústrediť. Moje oči by sa dokázali zaostriť a zachytiť jemné vlny, ktoré by prešli cez syntetické látky šiat a odrazili sa od vlastného tela. Ozvalo sa optimistické cinknutie a z reproduktoru zachrčalo niečo, čo pred pár rokmi znelo ako: "Prízemie". ***       Vstupná chodba sa priamo napájala na ulicu. Bola som rada, keď močovinu vystriedal pach liehových motorov, ktoré vrčali po ulici. Väčšinou prastaré automobily z éry ropy, ktoré niekto prerobil na všadeprítomný lieh a teraz sa hrdzavé kopy šrotu nebezpečne premávali po cestách. Nákladiaky vezúce potravinové balíčky, odpadky, osobné auta tých pár šťastlivcov, čo ho mali služobne, alebo si mohli dovoliť kupovať palivo. A prirodzene .. mafia.       Uskočila som mladíkovi na prskajúcom mopede, ktorý za sebou zanechával pach technického liehu a v náručí som pevnejšie zovrela tašku s ... nástrojmi. Bolo na čase zarobiť si na ďalšie jedlo a nocľah, nehovoriac o tom, že už teraz som meškala s platbami Michelle a bez nej som stratená. Potrebujem prácu, lenže do závodov ma kvôli môjmu chabému telu vziať nechceli. Tak mi zostávali len veci na druhej strane zákona. V mútnych šedých vodách z časti legálneho a z časti ilegálneho biznisu dešifrovania dát. Všetko je legálne. Ak Vás nechytia s dátami vo vašom mozgu, potom sa z toho stáva taká vec, ako priemyselná špionáž.       Preto som so sebou niesla svoj drahocenný nástroj, ktorý mi umožňoval lámať heslá, drviť kódy, likvidovať protokoly a zmocniť sa obsahu. Len sa dostať na miesto určenia. Premávka hustla a ja som sa vyhýbala robotníkom, ktorý sa sunuli v zástupoch do práce, väčšina boli poctiví chlapi, ktorí sem prichádzali z E mínus a F plus úrovní mesta. Ustaté krvavé oči, pokožka vyžratá chemickým svinstvom a do rúk na večné časy zažraný grafitový prach z liniek, ktoré nepretržite bežia miestami aj zopár rokov.       Vyhýbala som sa im, uskakovala pred štuchancami od lakťov až som sa konečne prepracovala k vstupu do metra. Konečne ... no v tom mi v krku naskočila hrča.       Pred vstupom do metra stála štvorica postáv, na hlavách biele masky s modro žiariacou binokulárnou optikou, zlovestne fučiace filtre, čierne pancierované vesty, dlhé obušky a puzdra s pištoľami. Polícia. Synonymum slova ako boli strach, teror, alebo násilie. Ešte aj mafia bola oproti nim férová. Tá Vás zabila keď mala dôvod, pre policajtov to bolo len aby im sedeli tabuľky. Štatistické výkyvy žiadali vyšetrovanie a ani jedna z bielych masiek nechcela, aby im nejaký špiceľ z B úrovne pchal nos do ich slušne zabehnutého biznisu. Náhodne driapali do davu a väčšinou vylovili vystrašeného robotníka, ktoré len prešacovali (keby náhodou) a pustili. Feťákom a zlodejom okamžite zakladali oranžovo žiariace putá a po jednom ich odvádzali do odstavenej dodávky. Dobré miesto .. nič netušiaca obeť vyjde z metra, rovno pod ruky policajtom. Nie je kde odbočiť, nie je kam ujsť.       Policajti práve šacovali slintajúceho feťáka, ktorý zjavne nevedel o svete, keď sa jeden z nich otočil mojim smerom, na prsiach sa mu skvel symbol polície a vedľa toho insígnie poručíka:       "VY tam!" ozval sa zvýšený androgénny hlas a ja som pocítila, ako mi stiahlo každý telesný otvor. Cez membránu znel hlas umelo strojovo, ale aj tak šlo poznať, že patrí žene. Síce o hlavu a pol vyššia ako ja a podľa toho čo som stihla zacítiť cez umelé zmysly, mala v sebe dostatok implantátov, že by si mohla potykať s autonómnymi bezpečnostnými robotmi, ktoré strážili všetky vstupy od C úrovne vyššie.       "Identifikujte sa!" zachrčala opäť a vykročila ku mne, v jednej ruke zvierajúc gumenú rukoväť teleskopického obušku, ktorému hlavica temne bzučala tisíckami voltov. Zaspätkovala som. Chyba. Policajtke došlo, že nie všetko bude v poriadku a ja som už na rukách cítila šteklenie elektrických pút, ktoré Vás dokázali v prípade potreby aj zabiť. To čo som mala v taške bol ilegálne upravený hardvér. Nahackovaný firmware, ilegálny softvér. Síce v ňom nemám žiadne dáta, ale už len za tento nástroj by si ma podržali pár dní. Stačil by jediný sken, aby odhalili moje ... unikátne implantáty a za tie by som určite skončila v jednom z vlakov, ktoré opúšťali mesto a smerovali do "reedukačných centier". Tých pár, čo sa vrátilo rozšírili rady polície. Neurálna prevýchova (inak známa aj ako "modifikácia osobnosti") robila z potenciálnych objektov poslušné figúrky v službách práva a spravodlivosti.       "Ja ..." začala som no prišlo spasenie z neba. Pohľad skĺzol zo ženy na feťáka v otrhanom tričku a pogumovanej bunde, zjavne práve precitol z drogových snov a pozrel si na spútané ruky. Moje zmysli začali divoko biť na poplach a videnie sa mi rozostrilo a bolestivo ma bodlo v šiji. Farby sa vytratili a ostalo len prízračné modrasté spektrum farieb, ktoré zobrazovalo feťáka ako žiariacu kostru.       Policajtka sa obzrela, neviem, či bola vyplašená, alebo podráždená, no začala zápasiť s puzdrom na stehne a ja som sa s polovicou davu hodila na zem a telom som kryla svoje nástroje. Feťák sa ukázal byť omnoho silnejším súperom než predtým, to čo policajti chybne považovali za piercingy zdobiace predlaktia sa ukázalo byť ako vývody implantátov. Ilegálnych bojových implantátov. Predtým, než začal holdovať chémii musel byť vrahom jednej z mafiánskych skupín.      Začal nepríčetne jačať a okolo vývodov v podobe čiernych spola zapustených "nitov" v pokožke začali poskakovať elektrické výboje, vzduchom napriek všetkému tomu smradu prerazil pach ozónu. Policajti sa rozkričali, feťák sa chystal uškvariť jednu z bielych masiek, no v tom momente mu zmizlo temeno. Kovovú stenu ozdobil neforemný fľak z mozgu a kúskov lebky. Jačanie však pokračovalo ešte pár sekúnd, ukončil ho druhý výstrel. Policajtka zasunula ešte dymiacu pištoľ do puzdra, zatiaľ čo sa na zemi zvíjalo a cukalo telo. Zvyšky elektrického náboja praskali v kondenzátoroch skrytých pod kožou a menili telo na spálený kus mäsa.       Než sa policajti začali venovať okoliu, zmizla som za turniketom do metra a ani sa neobzrela. Toto ráno bolo celkom pokojné. ***       Vyliezla som z metra a pre istotu sa obzrela po bielych maskách. Avšak sem, do Diery neliezli. Báli sa sem strčiť rypáky aj v sprievode pancierovaných vozov a s podporou robotických jednotiek, ktoré výhražne na všetky strany ježili hlavne ako morský ježkovia. Uškrnula som sa nad tou predstavou a bez obáv vykročila po prázdnej ceste.       Tu to nebolo preplnené masami tiel, tu bol len odpad a prostitútky. Na každom rohu postávali potetovaní príslušníci Kanálových Krýs, ktorí vystavovali svoje implantáty a zbrane na obdiv. Bolo tu pokojnejšie, než kdekoľvek inde. Fetky sem chodili len kupovať, svoje rauše prežívali mimo teritórií mafie. Prestať vnímať na tejto ulici znamenalo smrť. Skončili ste v drviči odpadkov, alebo keď ste mali smolu, tak vás v sude odviezli do jednej z kliník, kde ste sa premenili na materiál.       "Ahoj Synth," ozval sa hlboký, ručivý hlas, ktorý znel akoby niekto hlasivky zvnútra prebehol rašpľou.       "Nazdar Medveď .. stále na pasáckej hliadke?" otočila som sa a pohliadla na vysokú rozložitú postavu. Pod enormnou vrstvou tuku a svalstva sa skrývalo toľko implantátov a posilňovačov, že by si ho bežný skener pomýlil s nákladným automobilom.       "Na dievčatá treba vždy dávať pozor ..." zachechtal sa a poprsie (bohužiaľ väčšie ako moje .. a aj niektoré z jeho šľapiek mu mohli závidieť) sa mu začalo natriasať, až sa zdalo, že vytetované besné krysy chcú vyskočiť z väzenia jeho tukových záhybov a vyraziť do kanálov.       "Marco na teba už čaká klube, vyzerá to, že dnes je to niečo veľké," doložil a kývol na dve pušky, ktoré stáli na rohu.       "Môže ísť ... táto je naša." S týmito slovami som nechala Kanálové Krysy za sebou a zmizla som pozdĺž ulice míňajúc ženy, ktoré ponúkali sex. Kybernetický, ale aj ten starý dobrý.       Vošla som do dverí, z ktorých sa v temných vlnách šírili pulzujúce vlny drum'n'bassu. A minula dvoch strážcov, ktorým pokožku napínali nepriestrelné bioplasty. Vycerili oceľové zuby vo výhražnom geste, ale nezasiahli. Koniec koncov, už dávno od Medveďa vedeli o mojom príchode.       "Konečne si tu ..." zavrčal muž v nekvalitnom obleku, ktorý sa škriabal na svojej čerstvo zrekonštruovanej pokožke. Už sa povzniesol nad špinu Diery, nad gangy a tetovania ... stal sa manažérom.       "Konečne?" zavrčala som "som tu o pol hodinu skôr ty-" prerušili ma tri postavy, ktoré sa vynorili spoza prázdneho baru.       "Vy máte byť kľúč?" znelo to opovržlivo, okamžite som ich prešla umelými zmyslami. Traja chlapi v pogumovaných čiernych bundách, aké nosili všetci od F nižšie. Avšak ako päsť na oko boli ich dobre živené, osvalené postavy a nové čisté oblečenie.       "A vy ste predpokladám Béčka ... že?" Ich kvalitné implantáty boli dokonalým podpisom.       "Myslím, že môžeme pristúpiť k obchodu." ***       Sedela som za plastovým stolom, zatiaľ čo som pripájala malý dátový trezor, ktorý páni priniesli. Bola to na mieru robená digitálna pevnosť. Nebolo možné sa do nej dostať z diaľky, tak ju ukradli celú. Ani si neuvedomili, ako ju mohli poškodiť, keď odrezali káble a zbavili vnútro energie.       Pevnosť som prepojila so svojimi nástrojmi a tie som cez porty skrytými na zátylku spojila s mojou mysľou. Ozvalo sa syčanie a nasledoval zvuk komunikácie. Moje videnie sa rozochvelo a potom akoby som mala tesne pred očami obrazovky premietajúce moje okolie. Siahla som po konštrukte podobnom čelenke, ktorý som si nasadila priamo na oči. Zvuk komunikácie vzrástol a zreničky sa naširoko roztiahli ako cez optický nerv putovali miliardy informácii.       Nadýchla som sa, svet zmizol. Vydýchla som a objavila sa vo vyrovnávacej pamäti pevnosti. Obrovský blok z matného materiálu sa nado mnou týčil ako hora. Skutočný skvost.       Natiahla som pred seba ruky a pohla sa pozdĺž stien, rýchlosť narastala, podo mnou sa zjavovali a mizli plávajúce kódy a logické bomby, pasce, ktoré neopatrného hackera pošlú do náručia nervového šoku.       Ruka sa mi obalila žiariacimi znakmi kódu, ktorý zažiaril, keď som sa dotkla diagnostického portu. Zasunula som doň ruku a pocítila ostne resetovacích protokolov, ktoré sa chystali moje virtuálne ja roztrhať na kusy.       "Žiadne také!" Symboly zažiarili jasne modrým svetlom a ostne sa rozleteli na kusy, port sa otvoril, ako čínsky hlavolam, bloky sa presúvali, odhalil sa vstup. Prenikla som dnu, symboly stále žiarili modro, keď ma obostreli množiace sa algoritmy, ktoré sa prisávali na moje virtuálne ja, ako biele krvinky oblepujúce nákazu. Zaťala som zuby, obalila ma červeň, ako drobné krvavé rubíny, ktoré sa začali skladať do fraktálových obrazcov. Obal vybuchol, krvinky pohltili malé logické bomby, ktoré ich zvnútra roztrhali na kusy.       Už ostal len zámok ... ako predtým, vnorila som doň ruku, dlaň hladko prekĺzla cez zložitý mechanizmus, moja myseľ okolo predlaktia vytvárala rotujúce reťazce bitov. Hodnoty sa menili, zámok cvakal a odkrýval svoje vnútro. Už len chvíľka, už len okamih ...       Naširoko som otvorila oči .. zaplavili ma dáta. Medicínske štúdie, dáta, tabuľky, filmové záznamy, fotografie ... natiahla som sa a jeden zo súborov uchopila, ten ktorý sa nachádzal obkolesený všetkými ostatnými. Pre ľudí tam vonku, mimo VR uplynuli sotva minúty ... mám čas. ***       Pacient DV-78; Stav: Aktívny ... Jediný objekt zo série DV, ktorý sa uchytil v spoločnosti a prijal pamäťový štep. Napriek určitým problémom sa objekt, nielenže zaradil do spoločnosti, ale taktiež aktívne využíva svoje schopnosti. Verí, že ich má vďaka implantátom, ktoré však predstavujú len periférie pre jej skutočné schopnosti.       Psychológovia sa nevedia zhodnúť, prečo si ako svoju prezývku zvolila označenie Synth, možné pretrvávanie podvedomých vnemov?       Vydesene som sa pustila súbor a pár cyklov som len hľadela do hviezdokopy súborov. Synth? Ja?       Svetlá zhasli, bity zmizli. Pevnosť sa otriasla v základoch. Niečo sa dialo. Niečo zlé. Do mojej lebky prenikli bolestivé ostne. V ušiach sa ozval rev, bol to elektrický signál ... bolesť prepísaná do kódu. Všetko obostrela temnota... ***      Dvaja muži v bezchybných oblekov sa obzerali po miestnosti, za chrbtom im stál rad žoldnierov v čiernych pancieroch. Na zemi ležali dymiace mŕtvoly troch zlodejov dát, Marco, ktorému drvivá strela odtrhla tvár a krehké bledé telo vedľa iskriacich trosiek nástrojov.       "Zabaľte ju ... už ju chcú vidieť vo Veži," ozval sa jeden z mužov a kúskom hodvábu leštil čierne okuliare, ktoré skrývali oči bez dúhoviek.       "Doktor chce vidieť svoju najmilšiu pacientku," pošepol druhý, zatiaľ čo žoldnieri balili šklbajúce sa telo do transportného vaku. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX Závěr XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX **********************      Ozýval sa rev a stony, ohromné anorganické vnútornosti mesta rezonovali zvukmi, ktoré pripomínali choré črevá. Tisícky blokov železobetónu, ocele, plastov, odpadu, ciest, potrubí, káblov, magnetického rušenia, pary, suchého vzduchu, splaškov sa vŕšilo do gigantických výšok mestských blokov. Dolné mesto. Peklo. Domov.      Prebudila som sa na svojom lôžku a bolo opäť ráno, zvuky mesta v plnom prúde ma prebrali. Bol to asi len veľmi zlý sen, kdeže by som ja mohla byť výnimočná oproti ostatným tu v zóne F mínus.      Tento sen bol však príliš živý a tak ma ani nenapadlo ísť si vyčistiť zuby, odkráčala som k dverám a otvorila ich s myšlienkou odísť do práce tak ako obvyklé dni. Iba čo som pootvorila dvere, odskočila som kus späť a námatkm našla zubnú kefku, ktorou by som asi nikomu neublížila, ale človek sa cíti lepšie s niečím v ruke keď je pod útokom. Ukľudnila som sa však veľmi rýchlo, bol to Medveď.      "Čo tu chceš?" ozvala som sa a očakávala som rýchlu odpoveď, nemal tu čo robiť, mimo svojho rajóna.      Medveď vstúpil dnu a zabuchol dvere svojou obrovskou pažou, zmocnila sa ma úzkosť a napätie, "Bola si tam, ty si tam včera bola a odvliekli ťa niekam preč!" vykrikoval po mne a nemienil prestať.      "Neviem, čo si spravila Marcovi, ale ja som videl na vlastné oči ako ho zastrelili, dokázal som sa pred nimi skryť a dnes keď som prišiel na miesto činu, všetko bolo akoby v poriadku, až nato, že som tam bol aj ja!" V panike som si sadla na špinavú dlážku a nechápavo krútila hlavou. "Takže vravíš, že to nebol sen? Ale v takom prípade musíme rýchlo odísť!"      Medveď si všimol moju čiastočnú pomätenosť a strelil mi slabú facku, lenže jeho mohutná paža nabitá rôznymi ilegálnymi implantátmi mi dali šupu a skončila som na zemi. "Prepáč! Dám silnejšiu?" vyceril svoje zuby v snahe o vtip a ukázal na dvere. "Poďme do bloku G!" "G?" spýtala som sa, neveriac o existencii takéhoto miesta. "Málokto vie o tom mieste, je to hrozné miesto, ale bezpečné, nevedia o ňom na vyšších miestach, odstránia ti tam implantát skrz ktorý ťa určite sledujú. Poď!" **********************      Rýchlo sme vybehli na ulicu, kráčali sme stredom ulice, kde sme sa museli predierať, išla som hneď za Medveďom, bolo to jednoduchšie, kráčala som za ním a ľudia ustupovali, jeho široké telo malo svoje výhody. Pri pohľade na svoj domov som uvidela biele prilby, policajti už nabiehali do môjho príbytku, ušli sme len tak-tak. Medveď ma zaviedol do jednej z tmavých ulíc mesta a tam sa pozrel na kanálový poklop, trikrát po ňom zabúchal nohou a potom odstúpil. Poklop sa zdvihol a vyliezol z neho malý robot, vyštartoval po mne a skôr než som sa spamätala ma zabolelo v zátylku. **********************      Znova sa prebúdzam, no tento krát na úplne inom mieste, všetko je tu také, čisté. Biele, svetelné, odrážajúce sa. Všade okolo mňa sú zrkadlá, som v miestnosti kde nie je nič, iba posteľ a zrkadlá.      Jedno zo zrkadiel sa otvorilo a vošiel dovnútra Medveď: "Dobré ránko, vitaj v odboji!" A tak dajako, som sa ja Synth, pôvodne pacient DV-78, stala členom odboja. Začiatky odboja boli ťažké, a kým sme napravili svet, prešli stovky rokov, čo sa však za ten čas stalo...      ... to už je úplne iný príbeh.

Názory a komentáře ( 0 /13 )

[ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

Nick	Známka
Evangeline	1
Hella	1
Khargarwargonsu	1
KingKarazhane	1
Konila	1
Nonsence	1
Paul	1
Pavettka	1
Rohi	1
Shill_Stock	1
Teatria	1
Ursa_Minor	1
Vraashar	1
Zarabeth	1