Sophie II. Ursa_Minor 27. března 2012
Canberra, Austrália 9. január 2013, 10:06 AM      Pomaly rozlepí oči a poležiačky si prehliadne okolie. Od včera večera sa nezmenilo. Ale čo do riti robím v podchode?!, prebehne jej mysľou. S minimálnymi bolesťami sa rukami zaprie do zeme, aby si pomohla vstať. Keď úspešne získa rovnováhu a postaví sa pevne na obe nohy, obhliadne si svoje dotrhané a zakrvavené šatstvo. Ani jeden opätok nedrží tak, ako by mal, preto zaprie päty do steny, aby si topánky vyzula. Bosá stisne prsty na nohách a pri prehliadke si uvedomí, že jej z hrude trčí niečo, čo by nemalo. Ostrá kosť preťala kožu a tričko. Hoc sa Sophie preľakne, po silnom nádychu sa odhodlá rebro vrátiť na svoje miesto. Ide jej to celkom ľahko a keď je úspešná, zacíti na hrudi akési sťahy. Cez dieru v tričku má dobrý výhľad na to, ako sa jej koža na mieste preťatia zrastie a tvári sa, akoby tam nikdy diera nebola.      No zbohom... Jej telom prejde náhla vlna neistoty a strachu zo seba samej. Zdvihne pohľad smerom k hlavnej ceste. Stále na ňu dopadajú kvapôčky dažďa, no sú ľahké, pomalé a veľmi tiché. Teraz už iba hnedá a neidentifikovateľná placka niečoho je ešte stále na ceste.      Náhle sa Sophie vo výhľade objaví akýsi veľký chlapík hľadiaci do mobilu, pod pazuchou drží čierne igelitové vrece. Do mobilu opisuje niečo z akýchsi kartičiek. Oči ma stále uprené do malého displeja, dokonca aj keď vstúpi do podchodu. Sophie na neho hľadí bez mrknutia, s úplne zastaveným dychom. Stojí ako socha, úplne stuhnutá, nevie, čo má od chlapa čakať, a už vôbec nevie, čo má čakať od seba samej. Počuje jeho pokojný, až strašidelný pulz, pravidelné nadychovanie a vydychovanie.      Zrazu chlapa niečo príjme k tomu, aby pohľad zdvihol. Čo pravdepodobne radšej robiť nemal. Panicky zachrapčí a pustí na zem vrece, mobil a niekoľko kartičiek.      „Nie... Nie...“ začne nezastaviteľne krútiť hlavou do strán a cúvať k vozovke. „... ja som predsa na vlastné oči videl tvoju smrť. Cítil som pod prstami, ako ti prestal pulz... Ty... Ty... „ pozrie si k nohám a uvedomí si, že už stojí na ceste. „Démon.“ To je to posledné, čo stihne zachrapčať pred tým, než do neho prudko vrazí akási biela dodávka. Už mimo Sophiinho dohľadu sa ozve škrípanie pneumatík. Sophie sa spamätá a rýchlo vybehne z podchodu, pozrie na dodávku, z ktorej sa už von teperí akýsi chlapec v šiltovke a extra veľkom oblečený. Vytrhujúc si z uší MP3 prehrávač, rúti sa k mužovi váľajúcom sa na zemi v bolestiach. Sophie sa otočí a pozrie na zem na veci, ktoré tam pustil ten chlap. Chytí do ruky igelit. Tá sviňa...Znechutene odhodí igelit a zozbiera zo zeme zvyšok. Mobil sa pravdepodobne pri páde vypol, no aj tak si ho vloží do viac menej potrhaného vrecka nohavíc. Karty patria jej. Občiansky preukaz, kreditky a pár klubových kariet. Rozhliadne sa po celom podchode, kým nenájde tenkú peňaženku. Nakoniec ju objaví pri stene, úplne rozobranú. Navonok sa zdá, že jej priehradky sú určené len k uchovávaniu dokladov, no Sophie pozná svoju peňaženku lepšie, než akýsi kamionista. Odkryje jednu priehradku a odhalí suchý zips, ktorý rýchlo rozpisuje. S úsmevom a potešením pozrie na bankovky. Je jasné, že ten chlap peniaze hľadal, no viditeľne len márne. Sophie poodkladá vybraté doklady a zastrčí si peňaženku do zadného vrecka. Utrie si dlaňami oči a rozbehne sa od podchodu preč, chrbtom od miesta nehody. No ani to ju neoslobodí od ťažkých myšlienok.      Mal pravdu. Som len démon. Za chvíľu to bude cítiť každý. Každý bude cítiť strach a úzkosť, ako náhle sa ku mne priblíži. Krv im bude tuhnúť v žilách, zatiaľ čo ja budem trpieť vnútri a prosiť o smrť. Prečo? Prečo sa nemôžem zabiť? Nenávidím toto telo! Počas behu si prehrabne prstami vlasy a nevediac, kam vôbec uteká, zrýchli. ***      Napriek tomu, že už ubehla pár kilometrov, necíti vyčerpanosť. No aj tak zastaví, aby sa zorientovala. Letisko. Obíde autá a ľudí ponáhľajúcich sa na svoje lety. Vydesené alebo výsmešné pohľady skúmajúce jej roztrhané šatstvo si vôbec nevšíma. Rýchlo vbehne do veľkej haly natrepanej ľuďmi mnohých národností a jej cieľom je kúpa akejkoľvek letenky. Keď dobehne až k radom čakajúcim pri pultoch, za ktorými stoja vždy falošne sa usmievajúci ľudia informujúci cestujúcich o letoch a predávajúci im letenky, zastaví a premeria si, ktorý z radov je najkratší.      Zaradí sa a začne netrpezlivo poklopkávať nohou.      „Poďme, poďme,“ šepne a začne si hrýzť do pery. Chlap stojací pred ňou sa otočí a premeria si ju. So zdvihnutým obočím pokrúti hlavou nad bosou brunetkou v roztrhanom oblečení. Sophie, výrazne nižšia od chlapa, na neho hodí démonický pohľad a nepríjemne zavrčí. „Čo je?!“      Chlap doširoka otvorí oči a vystrašene, akoby sa ocitol pri úplnom bláznovi sa otočí a trochu posunie dopredu, aby nebol chrbtom príliš blízko k žene.      Sophie nahnevane zasyčí a sklopí zrak k zemi. Takto mlčky vystojí rad, až kým si neuvedomí, že stojí už oproti debilne sa usmievajúcej fialovovlasej štyridsiatničke.      Ja viem, na čo teraz myslíš, ty mrcha. Ťažko sa ti odoláva nemať poznámku na to, ako vyzerám. Sophie prebodáva ženu očami a pomaly sa jej cez chvejúce sa pery prederie celkom plynulá veta: „Najbližší let, preč z Austrálie.“      Žena, trošku v pomykove nakoniec pozrie do obrazovky počítača a očami prehľadáva zoznamy letov. „Najbližšie tri lety majú smer do Európy, ste si istá?“      „Kedy ide prvý?“      „Prvý už nie je voľný, no v druhom sú ešte tri miesta. Viete, včera boli zrušené všetky lety do aj zo Strednej Európy, tak sa tam dnes tlačí veľmi veľa ľudí. Hmm, let vás vyjde...“ žena hovorí súčasne s tým, ako hľadí do monitora.      „Je mi jedno, za koľko si ten debilný let musím zaplatiť , aby som sa už dostala z tejto diery!“ vyprskne Sophie a buchne zovretou päsťou o drevo. Perá, klávesnica aj myška spolu so ženou poskočia.      „D-d-dobre, l-l-len pokoj, pani...“ žena sa snaží udržať situáciu pod kontrolou a rýchlo pozrie do monitora. „Váš let ide o 34 minút, tu je vaša letenka,“ podá jej lístok a aj nejakú brožúrku s akýmsi Európskym štátom, ktorej Sophie absolútne pozornosť nevenuje. Pozrie na letenku a podľa toho hodí pred ženu nejakú bankovku.      „To je dobré,“ povie už pokojne Sophie žene, ktorá sa akurát prehrabe v pokladni, aby jej vydala. Žena pozrie dosť šokovane, vedomá si toho, že tam mladá brunetka nechala značnú sumu peňazí. No keď Sophie odíde, len mykne plecami a s úsmevom sa pozrie na ďalšieho v rade.

Názory a komentáře ( 0 /3 )

[ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

Nick	Známka
Kanyapi	1
Rohi	2