Ako prežiť v temnom lese... Zavael 14. března 2010
Trávnatým kopcom vystupovala trojica pútnikov. Mohutný muž, vysoký, ozbrojený krátkym mečom a okrúhlym štítom. Skúsenosť na tvári a sila v rukách sa mu nedali odoprieť. Hneď pri ňom žena, menšia, štíhla, odetá najkrajšie z nich. Bez zbrane. Za nimi mladík, sotva muž, chudý a nízky s detským hlasom, výrazom a správaním. Strapatá hlava a v otrhanom odeve, avšak z tváre mu srší radosť, z veľkých očí optimizmus a odhodlanie vydať sa do toho veľkého a neznámeho sveta. Vyzbrojený knihou mumlajúc si jej text. Zahľadený takmer narazil do stojaceho muža pred ním už na vrchu kopca. „Čo stojíte? Niečo sa deje?“ prekvapene povie a striedavo hľadí na muža aj ženu. Obaja pozorne hľadia do diaľky a jeho oči hľadajú to, čo zaujalo ich pozornosť. Na obzore sa vynoril les. „Vieš, čo to je, že?“ opýta sa muž ženy ignorujúc mladíka. „Viem,“ odpovedala a po chvíli dodala: „Dlho som ťa nevidela.“ „Obídeme ho. Nemám chuť na nepríjemnosti. Uži si moju prítomnosť, kým za ňu platíš.“ „Neblázni, nič tam nie je. Tie povery som počula aj ja, ale neverím im. Ešte dnes chcem spať v teplej posteli v Pravene.“ „O čom hovoríte? Veď je to len les?“ zamieša sa do rozhovoru mladík. „Ja nemám chuť overovať si ich dôveryhodnosť. Ideme naokolo,“ povie muž rázne a vykročí ku kraju lesa, aby ho obišiel. „Ale no taaak. Veď ty sa ničoho nebojíš,“ predbehne ho žena a cúva pred ním vykladajúc rukami a pekným úsmevom. „Nepovedal som, že sa bojím.“ „Tak to dokáž!“ „Nemusím nič dokazovať.“ „Aj ja som tu... Mohol by mi niekto povedať, o čo ide?“ opäť sa ozve mladík k pomaly napredujúcej dvojici. Muž sa však snaží vyhnúť sa žene a tá mu v ceste úspešne zavadzia. „Skrátime si cestu o pol dňa,“ nalieha žena. „Ja rád cestujem,“ odvrkne muž. „Myslela som, že rád bojuješ...“ Muž hodí na ženu vážny pohľad. „Áno, ale nie proti prízrakom.“ „Tak predsa sa bojíš,“ predbehne mladík ženu vo vete, ktorá sa pýtala na slobodu. Muž zastane. „Nemáš sa čoho. Mám tu pre teba, počkať, hneď to bude,“ vyťahuje chlapec z batohu niečo ťažké, „no ták, poď von, á tu je to.“ Vytiahne knihu. „Ako prežiť v temnom lese! tak znie jej názov. No, kľudne si vezmi, ja tiež veľa čítam,“ posmelí muža, aby si ju zobral. „Napísal ju môj starý otec podľa toho, čo všetko zažil.“ „No vidíš, on sa nebojí a ty hej? Myslela som, že ako sprievodca budeš nebojácny,“ uškrnie sa žena. Muž znervóznie. Zamračí sa a rozhoduje. Pozrie na les, na lúku vedľa neho, ktorou chcel ísť, a potom opäť na les. „Dobre teda. Ale budete sa ma držať a poslúchať. A tú knihu nech si niekam strčí, čo nezažiješ na vlastnú kožu, do toho sa nevžiješ, keď si to prečítaš,“ rozhodne prenesie hľadiac na les a vzápätí vykročí. „Prečo ju nechcel? Tá kniha je fakt dobrá,“ prehodí smutne k žene mladík, keď sa kus vzdiali ich sprievodca. Žena mávne rukou a dodá potichu: „Nevie čítať.“ „Heh, to snáď nie,“ usmeje sa mládenec, no zvážnie. „To myslíš vážne?“ neveriacky dodá. „On nevie čítať,“ zopakuje si to pre seba a začne sa smiať. To spozoroval muž a na chvíľu sa obzrel. Mladík hneď stíchol a poslušne kráčal za ženou. Celú cestu už len listoval v spomínanej knihe. Ako sa približovali k lesu, mladík si čoraz viac uvedomoval na ňom niečo divné. Mračná nad ním viseli, akoby boli pripútané, pretínali ich len dráhy letu nejakého vtáctva. Stromy boli obrovské a ich listy vypadali nezdravo šedé, len sem tam sa pohojdával zelený. Svetlo v ňom strácalo na intenzite. Pomaly prekonali jeho okraj a zanedlho sa stratili medzi kmeňmi. Chvíľu putovali, nedialo sa nič závažné, len sem tam upadol knihomoľ na nejakom koreni alebo kameni. Po nejakom čase zastavili, aby si oddýchli. Teda hlavne chlapec. „V tejto knihe som sa dočítal, že v lese žije mnoho tvorov, niektoré nebezpečné a niektoré nie. Ako zistím, čo je pre mňa nebezpečné, matka? Ešte som v lese nebol,“ začne po chvíli. Muž sa pozrie na ženu. „Nikdy si nespomínala, že máš syna.“ „Zaujímalo by ťa to?“ „Asi ani nie,“ prehodí a odíde k neďalekému kmeňu, aby sa vymočil. Žena sa oprela o strom a uvolnila celé telo. Mladík prudko vstal. Niečo zaujalo jeho pozornosť. „O tom som čítal!“ povie s nadšením. Pozrie naň žena aj muž. Mladík hľadí do lesa a prudko listuje v knihe. Muž zbadá, že hovorí o diviakovi, ktorý stojí neďaleko od nich. „Há tu je to!“ radostne zvolá mladík. Na tento výkrik sa zviera strhne. To je idiot, pomyslí si muž v momente, ako sa diviak zúrivo rozbehne k mladíkovi. „V knihe stojí pri útočení tohoto tvora: Neutekajte.“ Úplný vôl, najradšej by som mu tú knihu o hlavu otrieskal, napadne muža. Mladík knihu zavrie a čaká na rútiace sa zviera. 20 metrov. 10. Neistota v ňom rastie, keď teória z knihy nevychádza. Opäť sa pokúsi otvoriť knihu, aby do nej nazrel, no už nedokáže odtrhnúť oči od diviaka. Len ich privrie a čaká na náraz. Muž v poslednej chvíli chlapca zdrapí a odhodí do blízkeho lístia. Nanešťastie už nestíha uhnúť zvieraťu a ten mu klami spôsobí nepekné zranenie na nohe, nie však príliš hlboké. Muž zareve bolesťou, čo diviaka vyplaší, a tak utečie. Muž sa zdvihne zo zeme a bez ohľadu na zranenie vykročí krívajúc k chlapcovi. „Zaškrtím, roztrhám, zabijem,“ šomre si rozzúrený chlap pomedzi zuby. Žena vie, že je zle. Prebehne ho a postaví sa mu do cesty vo chvíli, keď už mal opäť listujúceho mladíka takmer na dosah ruky. S jej útlymi rukami na jeho hrudi ho zastavila a prísnym pohľadom do zamračenej tváre vysokého muža schladila. „No jasné!“ ozve sa za nimi. Obaja spozornejú. „Tu stojí: Neutekajte! Snažte sa ho krikom odplašiť. Nestojte mu však v ceste a skryte sa niekde, napríklad na strom!“ zkríkne mladík opäť plný nadšenia. Žena len prevráti oči a pokrúti hlavou. Mužovi sa vracia krv do tváre, ako ho napĺňa zúrivosť. Natiahne ruky po mládencovi ponad ženu. Ten len nechápavo a preľaknuto hľadí zúriacemu obrovi do očí. Zas ho zastaví žena, ale už jej to ide ťažšie. Keby nechcel, nepodarilo by sa jej to. Ešte raz nahlas zavrčí, zahreší a odkráča od nich k blízkemu zvalenému kmeňu. Po chvíli, keď skontroluje chlapca, sa žena presunie k mužovi a ošetrí mu ranu. „Načo si ho ťahala so sebou?“ „Ehm, noo, môj otec mi nakázal. Vraj nech skúsi sveta a vráti sa múdrejší.“ „Pcha,“ vybuchne hlasným smiechom. „Ak z neho chce niečo mať, bude na ňom musieť tvrdo pracovať,“ prehodí nahlas, aby to počul aj mladík. Ten sa urazí a zosmutnie. „Nemá to ľahké, nebolo mu to umožnené, aby nabral skúsenosti. Otec sa mu veľmi nevenoval a je rozmaznaný. Nemôže za to,“ vysvetlí potichu žena. Muž naň pozrie už kľudnejší. „A tak ho zverili tebe. To bol ich najlepší nápad.“ „Prečo nie? Ja som už niečo zažila,“ odpovie žena trochu urazene. Muž už len pozrie na ňu, ale nič nepovie. Keď mu rana prestala krvácať, vybrali sa ďalej. Po chvíli putovania sa už dosť zotmelo a mali byť každú chvíľu na konci lesa. V tom začuli zvuky neďaleko od seba. Všetci traja sa na odporúčanie muža skryjú do kríkov, keďže v tme nevedeli zistiť, o čo ide. Mládenec napäto sledoval cez škáru medzi konárikmi, či niečo nezahliadne. V tom sa pohne tieň. Za ním zbadá nejakú siluetu tvora, podobného diviakovi. Napadne ho, že dokáže mužovi, aký je odvážny. Keď to zabralo predtým, zaberie to aj teraz. Vybehne z kríku a začne hulákať a skákať. „Ja sa vás nebojím, ja vás odplaším!!!“ „Ja ťa zaškrtím!“ vypustí pomedzi zuby muž vetu, aj keď ju chcel udržať v sebe. Vybehne za ním, aby ho mohol ochrániť pred prípadným nebezpečenstvom, keď vtom zbadá tri postavy okolo nich. Okamžite sa rozbehne k jednej a plnou silou ju udrie päsťou na tvár. Zmätený neznámi z kričiaceho mladíka nestihne zareagovať na ďalšiu nečakanú postavu a schytá úder naplno. Ostatný sa už však spamätajú a najbližší z nich udrie mečom v pochve naplocho do zátylku muža. Ten upadne do bezvedomia. Keď otvorí oči ležiac na nejakej posteli, sedí pri ňom žena a pri stole sedia traja muži v nejakej uniforme a zhovárajú sa s mladíkom. „Čo sa stalo?“ spýta sa a pokúsi sa vstať, no zabolí ho hlava. „Len lež, nič sa neboj. V tom lese to boli stráže so stopárskym psom, čo poslal môj otec. Vraj nás niekto videl vojsť do lesa a natoľko sa bál, že nám oproti poslal svojich najlepších chlapov.“ Muž sa rozhliadne. Jednému zbadá opuchnuté oko. Ten sa naň nepekne pozerá. Potom k nemu prišiel mladík. „Už je lepšie?“ opýtal sa ležiaceho. „Už zase nie. Musíš sa vzdialiť, aby som mal čistý vzduch.“ „Rozmýšľal som nad tým, čo si povedal vtedy v lese o mne. Rozhodol som sa. Nevrátim sa domov. Otec by zo mňa chcel nejakého svojho nástupcu, ale nikdy ma nebavilo to, čo robí.“ „To je čisto tvoja vec, čo chceš robiť. Nikto ti to nemôže nadiktovať.“ „Presne tak! Knihu som už spálil. Nebudem zážitky čítať. Chcem ich prežívať.“ „Dobre, dobre, to bol správny krok. Žiadna kniha ani otec ti nepovedia, ako máš žiť. Len už choď. Hocikam kam chceš, len sa niekam vyber, hlavne opačným smerom než ja,“ povie muž naliehavo, len aby sa mladíka zbavil, a pomaly sa pokúsi vstať. „Práve naopak. Pôjdem na cesty s tebou!“ zahlási zrazu mladík. Muž pozrie prekvapene a vydesene na neho, až z toho spadne na zem pri neopatrnom vstávaní z postele. „To teda nie!!! To ani náhodou!!!“ ozýva sa ohromný krik z chalupy. Zrazu sa rozletia dvere a neznámy muž vybehne do tmy krívajúc a zbierajúc věci, čo sem tam tratí z ruky. Za ním vyjde mladík a žena, no už sa za ním len hľadia. „A keby vedel, že je tvoj otec, asi by ho to už úplne zložilo,“ prehodí žena už len pre seba, keď mladík vojde do domu.

Názory a komentáře ( 0 /4 )

[ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

Nick	Známka
Antolog	1
Guner	1
Jakub.s	2
Kanyapi	1
Lutus	3
Teatria	2