Sophie I. Ursa_Minor 3. října 2011
Canberra, Austrália 8. január 2013, 09:05 PM      Rýchle kroky, pre túto mladú ženu skôr netypické, sa ozývajú v prázdnej ulici a narážanie opätkov o betón prehlušuje silná víchrica. Po tvári jej steká mejkap, no nie je isté, či to spôsobujú slzy alebo neustávajúci dážď. Som vrah. Som netvor. Jej myšlienky sú hlučnejšie než všetko naokolo, kričia, prehlušujú jej kroky, prehlušujú dážď, prehlušujú aj zvuky motorov áut, ktoré z času na čas prejdú ulicou.      Zahľadí sa na svoju ľavú ruku a zasyčí od bolesti. Kvapky dažďa zmiešané s krvou jej stekajú všade po ruke, od predlaktia až k pästi. Roztrhaná koža sa chveje pod vplyvom prudkej chôdze a vetra. Pod vrstvou mäsa vyčnieva kosť v ktorej sú zárezy od zubov.      Udychčane vbehne do akého si podchodu a oprie sa o stenu. Prudko dýcha a hľadí priamo pred seba, uši nastražila tak, aby mohla počuť všetko okolo. Zrazu sa zosunie po stene k zemi a ostane nehybne sedieť. Zavrie oči a zničene si vydýchne. Z kučeravých hnedých vlasov na ňu stekajú kvapky vody.      Po niekoľkých úplne tichých a pritom tak hlučných minútach vyruší Sophie z mučiaceho premýšľania náhly hluk niekde obďaleč v podchode. So strachom v očiach sa prudko obráti na miesto odkiaľ zvuk prichádza.      „Kto je tam?“ zapiští potichu. Všetko zrazu stíchne, dokonca aj Sophie prestane dýchať. A ani pár minút vôbec nezačne... Pery sa jej chvejú, zuby jemne drkocú. Rukami si objíme nohy, na to ju zaštípe rana na ruke. Po líci jej stečie slza vyvolaná zúfalstvom, strachom a bolesťou.      Prázdne hľadí stále na to isté miesto. Myšlienky utíchli, ako malé škovránky, ktoré niečo zaujalo natoľko, že ich spev pre nich stratil cenu.      Opäť niečo zašuští a hoc sa mladé dievča preľakne, ani sa nepohne. Do nosa jej udrie pach vyvolávajúci hlad, uši sa jej naplnia rytmickým tepom akéhosi malého srdca. Bum-bum bum-bum...      Začne lapať po vzduchu a pritisne sa k stene čo najviac, ako len vie, dlaňami sa snaží zaloviť po niečom, čo by pevne zovrela, po niečom, čo by ju zadržalo.      Z hustej tmy v podchode sa náhle vynorí viditeľne podvyživená strakatá mačka a hladne zamraučí. Pomaly sa so sklonenou hlavou približuje k Sophie a začne priasť.      „Odpáľ! Zmizni!“ zakričí zo všetkých síl Sophie a snaží sa v sede vzdialiť od malého samovraha. Od kedy sa zvieratá hrnú do nebezpečia? „Kde máš ten posraný pud sebazáchovy?“ piští a nohami švihne k mačke so snahou ju odplašiť. Potom si opäť nohy stiahne k sebe a objíme ich rukami. Nekontrolovane sa začne kývať spredu dozadu a plakať. „Tak už vypadni!“ zvrieskne. Mačka sa však neposlušne a dotieravo priplazí k Sophie a s pradením sa jej začne obtierať o nohy.      Sophie sa zastaví a hodí na mačku zvláštny, priam démonický pohľad. Zrazu sa na ňu vrhne a rukami ju zdrapí za celé telo, chabé tenké kostičky hlasne zapraskajú.      Prázdnou ulicou zaznie žalostné zarevanie malého tvora. ***      Po dlhej chvíli zatemnenia celej mysle sa Sophie uvedomí a hlasne sa nadýchne, akoby sa práve vynorila z vody. Nechápavo hľadí okolo seba, potom si rukou prehrabne vlasy. Zacíti, že má vo vlasoch akúsi špinu a ruky ma vlhké. Pozrie si na dlane, načo ich s panikou hneď utrie do nohavíc. A tie sú teraz náhle zakrvavenejšie ako pred chvíľou.      „Nie... nie, toto nie...“ mrmle pričom krúti hlavou. Krv.. všade samá krv... Pozrie na akúsi rozmliaždenú kašu plnú chlpov a kostí, všade naokolo je krv. Prudko sa postaví na nohy, oči zo zbytkov z mačky nespúšťa. Sophie zovrie päste a zavrie oči. Pomalými nádychmi sa snaží upokojiť.      Keď sa Sophiin tlkot srdca ukľudní, myšlienky naberú normálny rytmus a ona len pokojne otvorí oči, opäť pozrie na guču strakatej srsti.      „Odpusť, ja som ťa však varovala...“ zašepká a kopne do nej celou silou. Kôpka vyletí z podchodu von a padne rovno na cestu. Chvíľu na to ju vyžehlí pneumatika nejakého náhodne okoloidúceho auta.      Sophie vystúpi z podchodu a oddá sa dažďu, ktorý ešte neustal. Kvapky jej zmývajú z vlasov krv, oblečenie jej premoká do každej nitky. Rana na ruke ju nebolí. Akoby sa zahojila. Myseľ je teraz neprirodzene pokojná.      Dievča pristúpi až k obrubníku, asi pol druha metra od chlpatej placky. Pomaly vytočí hlavu doľava a hľadí na blížiaci sa kamión. Spokojne sa na neho usmeje.      Bola som dobrý človek. Priam ukážkový. Rozdávala som čo som mohla. Žila som pre iných. Vyhrávala som súdy, aby oni pokojne žili. Čo som pokazila? ... Ľudia... Nevážia si, čo dostanú, všímajú si len to, o čo ich pripravia. Ja som bola to isté... Bola som človek. Vzali mi to najcennejšie. Život. Zaslúžila som si to... pravdepodobne. A čo som teraz? Netvor. Krvilačná beštia. Koľkí by ešte museli doplatiť? Najprv tá žena... teraz úbohá mačka... A Ďalej?... Nie... Už nikto...      Hrdo sa usmeje a ako náhle je k nej kamión vo vyhovujúcej vzdialenosti, dlhým krokom vstúpi na vozovku.

Názory a komentáře ( 0 /0 )

[ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

Nick	Známka
BaNaN	2
Horyn	5
Kanyapi	1
Nasko	1
Rohi	1